Spreewald 2015

Berlín bol začiatkom a prvým znakom možnej úspešnej sezóny. A pretože ideme do sezóny na plné obrátky rozhodli sme sa zúčastniť krásnych pretekov v Nemeckom Spreewalde. Nášim jediným zástupcom bol Lukáš. To ako sa mu darilo sa dozviete v nasledujúcej časti ktorú už píše sám Lukáš.

"Pred nedávnom sa mi dostalo možnosti trénova s Dánskym národným tímom. Teda majtrom Európy, juniorskými medailistami z Európy atď. Tým pádom som mal o efektívny tréning postarané. Plus vedomie že tentorok prekonávam hranicu 1000 km na kočuliach takto skoro v sezóne mi dodalo tiež sebavedomie. K tomuto sa pridal fakt, že som mal so sebou tréningového partnera Klausa Hestkjaera na ktorého som sa mohol spoľahnúť.

Prvý deň bola individuálna časovka na 8 km. Rozhodol som sa ju ísť na 70-80% môjho maxima. To mi prinieslo nakoniec 5 miesto a čas 14:04 s priemernou rýchlosťou 34,04 km/h. Klaus túto časovku vyhral. Stratégia bola jasná - Klaus ide na celkové víťazstvo a ja idem na víťastva na maratóne a polmaratóne.

Druhú deň poobede sa konal maratón (42km). Na štarte bolo omnoho viac jazdcov a na naše prekvapenie sa tu objavil aj tím CUNCU. Z toho istého tímu sa umiestnil na 3. mieste v Berlíne sám skvelý šprintér Giacommo Cuncu. Ten na štarte nebol ale mal tam silných zástupcov. Teda naša taktika s Klausom odísť v úniku v strede závodu bola minulosťou. 2 minúty do štartu a my sme museli improvizovať. Ako sme mohli predpokladať okamžite sa začalo nastupovať. Práve jeden zo zástupcov CUNCU teamu sa vydal atakovať. To sme sa snažili s Klausom zavrieť. Bolo to ťažké striedanie tempa no ostával som s chladnou hlavou. Snažil som sa sledova pretek. V tom atakoval Soren Lindner a kedže je to muž ktorý dokáže výhrávať preteky z únikov museli sme sa mať na pozore. Avšak tento atak prekrýval ten hlavný, ktorý sa ešte len chystal. Robert Lehman, zástupca Cuncu Teamu a zároveň dvojnásobný olympionik sa vydal atakovať. V tom momente som mal tak 1 sekundu na rozhodnutie. Vydať sa stíhať alebo ostať v balíku, Rozhodol som sa nasledovať tento atak spolu s Adamom Frankom. Hneď od začiatku sme mali slušný náskok okolo 50 metrov na vedúcu skupinu. Prvé 2 kilometre som veľmi nespolupracoval kedže som čakal že sa k nám niekto pridá. Napríklad Klaus. Avšak ten ostal spolu so Sorenom v hlavnom balíku a zvyšok sa sústredil práve na nich pričom nam sa naskytla možnosť pokračovať. A tak na 8. km som sa zapojil do kolotoča a poctivo sme striedali. Na V otočke sme mohli vidieť ako ďaleko je za nami balík. Popravde sme ho vôbec nevideli čo značilo že máme náskok najmenej 1 minútu. Takto sme pokračovali až do méty 35km. V tom čase to bola hra Pokrových tvárí a teda kto dá na sebe poznať najviac že je unavený. Vtedy treba atakovať. A tak sa aj stalo ak jeden z nás troch mal čo i len náznak únavy na tvári tempo sa razantne zvýšilo. Práve Robert Lehman to skúsil na 39.km no zistil že som v jeho závese hneď ako zvolnil tempo som pritvrdil ja. V tom čase sme boli už len dvaja a teda vedeli sme že práve my sa pobijeme o víťazstvo. Zvolnili sme a znova sme boli traja v skupine. Jeden kilometer do cieľa sa rozhodol nastúpiť Adam Frank. Po jeho ataku to skúsil práve Robert Lehman kedže som zavieral medzeru medzi Adamom Frankom ja a mal pozičnú výhodu za mnou. Tento posledný atak som však zachytil a 200m pred cieľom som to bol len ja a Robert. V tom momente sa to vymenilo a ja som mal šancu vyšprintova spoza neho. To sa mi podarilo a Robert rezignoval kedže videl že mam vyššiu rýchlosť a lepšie nohy na záver. Som preto šťastný že som pre náš tím doniesol prvé víťazstvo ktoré znamenalo aj pre mňa veľké osobné víťazstvo. Priemerná rýchlosť bola 36,4 km/h. Prvý balík došiel so stratou 4 minút.

Avšak pretože som vypustil časovku a na časovke štartoval práve Adam Frank ktorý došiel v závese, strácal som naňho 32 sekúnd. O tom že je to práve on ktorý jazdí v balíku som nevedel. Škoda možno by taktika bola iná.

A tak som do posledného dňa nastupoval so stratou 32 sekúnd. Posledný deň znamenal polmaratón a to 21km. V tomto momente už moje nohy hovorili nie. Ale stratégia bola aby sme šli na Klausa kedže mal stratu najmenšiu z celého balíka. 2min 32 sekúnd. Túto stratu mal Klaus vymazať atakom od samého začiatku. Mojou úlohou bolo atakovať ak Klaus bude dostihnutý práve Adamom Frankom. Tak sa aj stalo a kedže Klausov motor potreboval zahriatie na 3 kilometri bol dobehnutý. V tom som atakoval ja a dostal som sa do úniku práve s Adamm Frankom. To už som však vedel že je to on. Kedže sme šli na Klausa nespolupracoval som a nechal som Adama Franka ťahať. Na 5 kilometri nás balík dotiahol a v tom momente mal atakovať Klaus no zrejme bol unavený. A tak som počkal do 6 kilometra a atakoval som ja potom Klaus a znova ja. Každú chvíľu sme očakávali že balík jedného z nás prestane stíhať a potom to už bude na jednotlivcovi či dokáže dôjsť až do cieľa. Na 7 kilometri sme sa s Klausom rozprávali a dohodli sme sa na poslednom ataku. Ak nevýjde skúsime to na hromadný šprint. Klaus atakoval ako prvý a ja som chcel dať všetko do toho posledného ataku. Klaus to spravil perfektne a ja som nechal medzeru 10 metrov medzi mnou a balíkom. Hneď keď sa balík spomalil mal som rýchlosť a balík som prefrčal. Našťastie v tom čase nikto nesedel na mojom chrbte a tak som mohol skúsiť moje šťastie. O 500 m som mal náskok 10 sekúnd a tento náskok ostával rovnako asi 3 kilometre. Snažil som sa udržať stále tempo kedže som vedel že v balíku sa musia striedať aby ma chytili. Ich spolupráca však nebola tak koordinovaná a ja som po 4 kilometroch môj náskok zvýšil na 20 sekúnd. To znamenalo že za každou zákrutou ma bolo vidno menej a menej. V čase keď ma prestali vidieť, balík rezignoval. To znamenalo že je na mne či dokážem zmazať stratu 32 sekúnd v celkovom hodnotení. To pre mňa znamenalo 13 km časovka na plno. A tak som do toho dal všetko a do cieľa som prišiel s náskokom 1 minúty a 17 sekúnd. To znamenalo že som vyhral Maratón, polmaratón a titul Skater Konig za rok 2015.

Musím však podotknúť že bez Klausovej spolupráce by sa mi to sotva podarilo. V týchto momentoch si človek uvedomí aká dôležitá je tímova podpora v takýchto závodoch. Veľká vďaka preto patrí Klausovi a ľudom ktorý ma podporovali vzdialene zo Slovenska. Ďakujem!